Konečne nastala tá chvíľa, o ktorej sme hovorili už skoro rok. Vybrali sme na Hoblík a na jeho ferraty aj keď ráno prešla búrka (noačo) aj keď hlásili podvečer ďalšie (noačo) a aj keď bola teplota ako v saune (noačo). Po rýchlom obede sme boli za chvíľu na parkovisku a začali kráčať už známou cestou k feratám.
Dobehli nás aj Maťo s Natáliou a už v strmých úsekoch sme šli spolu. Potili sme sa poriadne a pod ferratou sme boli výdatne prepotení. Po chvíľke oddychu – deti už nevedeli vydržať – sme sa vystrojili do sedákov, naviazali si slučky, pripravili lano a všetky ostatné. Zábava to bola poriadna, postupovali sme pomaly ale isto. Ja prvý, potom Filip, po ňom Ela a nakoniec Maťo. Aj náročné úseky deti zvládli celkom dobre až sme sa dostali nakoniec. Ale prichystané som mal zlaňovanie – všetci traja spolu. Na začiatku to šlo pekne, prituhlo až pred previsom, ale deti to nijak extra nerozhodilo a už sme sedeli len vo vzduchu a pomaly sa blížili k zemi. Po našom zlanení si to skúsil aj Maťo a ferratu si skúsila aj Natália. Nakoniec sme si skúsili výstup po lane, ale začalo sa zmrákať, tak sme sa rýchlo pobalili a vybrali sa spať. K autu sme dobehli práve včas, aby sa mohol spustiť poriadny lejak.
Hoblíkový krst na policajnej ferrate (D)
